Komentář Magdy Vášáryové: O Velikonocích

Po dlhej, tmavej a kvôli pandémii vyčerpávajúcej zime prichádza konečne jar. Na Smrtnú nedeľu dievčatá na dedinách vynášali Morenu, aby urýchlili odchod zimy a pri obliekaní Moreny recitovali: "Slunko, slunéčko, poj na moje líčko, dáme ti vajíčko. Otvárame vráta, dáme ti kus zlata." Naši predkovia, starí Slovania, sa počas sviatkov lúčili so zimou, ktorá odovzdávala žezlo prichádzajúcej jari. Ako dieťa som mala knižku s ilustráciami Pani Zimy na tróne so sopľom pod nosom, kým Kráľovná Jari bosá preskakovala potôčiky v modrej sukničke. Je pre mňa stále viac a viac podivuhodné, že sme sa zvykov zdedených po predkoch nevzdali, hoci už vyše tisíc rokov žijeme v inom kultúrnom rámci iného náboženstva. Z pohanských zvykov zostáva na dedinách svätenie košíkov s koláčmi, slaninou a pálenkou ako symbolmi bohatstva, sýtosti a veselosti a oblievanie  dievčat čerstvou studenou vodou, aby boli zdravé a najmä plodné, k čomu sa pridávalo šibanie vŕbovými korbáčmi. V mojom detstve už chodili chlapci po susedoch iba s lacnými voňavkami, po ktorých nám ešte týždne šaty smrdeli. V mestách pohanské tradície pomaly, ale isto končia a ľudové zvyky sa sťahujú do folklórnych súborov. 

Podľa kresťanského mnícha a historika Bede z ôsmeho storočia nášho letopočtu, sú sviatky návratu slnka a jarnej rovnodennosti dokonca oveľa staršie, ako by sme si mysleli. Pôvodne boli uctievaním bohyne plodnosti Eostre v starovekom Egypte, z čoho vznikol aj názov pre Veľkú noc: Easter v angličtine a Ostern v nemčine. Židovský Pesach, pravoslávna Pascha i naša Veľká noc majú spoločný základ. Kresťanstvo len zmenilo symboliku prechodu Židov z otroctva v Egypte do slobody na prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou, zmŕtvychvstaním a vstúpením na Nebesia. Preto dnes vnímame veľkonočné dni skôr ako čas rozjímania pred dlhým utrpením, čas pochybností, zrady a strašnej smrti, ale aj potrebnej nádeje, že smrťou sa nič nekončí. Stáročia sa generácie utešovali symbolom znovuoživenia, nádejou, že dobrým životom a pokorou budeme mať všetci možnosť pokračovať v inom svete v podobe, akú sme mali na Zemi a stretnúť sa s tými, ktorí zomreli pred nami a ktorých sme milovali. 

Veľká noc sa podľa rímskokatolíckej tradície začína Veľkonočnou vigíliou, ktorá je stredom a vyvrcholením Veľkonočného trojdňa, na ktorý sa všetci koncentrujeme a preto je pre mnohých prekvapením, že samotný sviatok trvá päťdesiat dní až do Turíc, teda slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Dnešná podoba krátkych slávností s dňami pracovného voľna je výsledkom liturgickej reformy veľkonočných obradov v polovici minulého storočia, ktorá odstránila liturgické anomálie stredoveku, zaviedla zrozumiteľnejšie symboly a dala dôraz na jednoduchosť a strohosť ako typické vlastnosti modernej liturgie. Do sviatkov sa ale dostávajú v posledných desaťročiach prvky z farebných francúzskych a amerických filmov ako napríklad hľadanie čokoládových zajačikov v tráve deťmi, pričom veľkonočný zajac má pravdepodobne tiež pôvod v pohanských rituáloch ako symbol prehnanej pohlavnej aktivity, ale tá sa v čokoládach nevyskytuje a aj z našej pamäte sa dávno vytratila v mene detskej radosti z nakupovania staniolom obalených zajacov v obchodných centrách. Nakoniec, ani Veľkonočné vajíčka, maľované alebo písané (po poľsky písanky) nemajú nič spoločné s kresťanskými sviatkami. Vajíčko bolo vždy symbolom plodnosti, novo vznikajúceho života, radostného spojenia mužov a žien, ktorú kresťanstvo dlhé stáročia potlačuje. Cirkevná hierarchia sa už dlhší čas sťažuje, že ľudia prestávajú chodiť do kostolov aj v tak dôležité sviatky ako veľkonočné. Trápi ich, že si mnohé rodiny zabalia radšej lyže a idú s deťmi do hôr, alebo v snahe uniknúť izolácii počas pandémie si tisíce ľudí objednávajú letenky na ostrovy od Malorky až po Zanzibar, ktoré nemajú také drakonické predpisy izolácie.  

Ale pripomeňme si, že sviatky majú veľký vzdelávací a etický zmysel. Umožňujú pripomínanie si histórie ľudstva a v prípade Veľkej noci až k starovekým ríšam spred niekoľko tisíc rokov. Ich kultúrne hodnoty sa preniesli až do dneška a stali sa tak zrozumiteľným mostom medzi nimi a nami. Pretrvávanie slovanských tradícií nás môže znovu priblížiť k prírode a k rešpektovaniu okolitej krajiny, ktoré by sme tak potrebovali znovu oživiť, aby sme sa vzdali rozmaznaného spôsobu života a zabránili otepľovaniu našej ťažko skúšanej planéty. 

Pápež František nás vyzýva vo svojej encyklike Fratelli tutti, aby sme sa odvážili znovu snívať o hodnote priateľstva, o novom bratstve v novej dobe, a upozorňuje nás, že sa rozpadajú tie sny, ktoré sa zrodili na troskách II. svetovej vojny. Pretože keď prestaneme snívať, prepadneme sa do bezbrehého nariekania a večného sťažovania sa. A my potrebujeme nové motívy pre náš život, pre budúce generácie. Potrebujeme nádej, ako sa môžeme dočítať v zápisoch Druhého vatikánskeho koncilu. V strednej Európe sme už, dúfam, prestali snívať o komunistickom novom raji, ale nemôžeme snívať ani o tom ekleziálnom raji starým spôsobom. Nemôžeme sa vrátiť do čias romantizmu a agresívneho nacionalizmu.

Zmeny, ktorými budeme prechádzať po pandémii, nie sú krízou, ale výsledkom potrebných premien spoločnosti. Na našich očiach sa menia formy našich životov a aj fungovania cirkví. Po stáročia dochádzalo k spojeniu modernizácie a náboženstva a musíme veriť, že to zvládneme aj dnes. Náboženstvo so svojimi symbolmi a historickou pamäťou zostáva zásadným kultúrnym fenoménom, bodom, ktorý bol počiatkom a neoddiskutovateľným zdrojom skutočných hodnôt v živote. Ak sa na obsah Veľkonočného času pozrieme v širšej nábožensko-dejinnej perspektíve, nájdeme v nej niekoľkotisícročný rezervoár civilizačnej pamäti siahajúcej od kultov Kanaanu a Egypta, helénskej a rímskej kultúry, židovského náboženstva, antického kresťanstva, slovanských zvykov a cez kresťanský stredovek a modernú Európu až po dnešok, a to bez ohľadu na to, či niekto Veľkú noc slávi v kresťanskom alebo sekulárnom kontexte.

Magda Vášáryová pre Radio Proglas