Komentář Magdy Vašáryové: Zlo v době koronaviru

Komentář Magdy Vašáryové - zlo v době koronaviru
10. října 2020 Komentář týdne Autor: Jana Kuklová

S pokračující pandemií koronaviru se diplomatka a politička Magda Vašáryová pro Proglas zamýšlí, jak může každý z nás čelit negativním vzorcům chování, které ve společnosti vytvářejí atmosféru strachu a obav.

Keď som sa v posledné dni vypytovala svojich kamarátok, o čom by sa chceli so mnou rozprávať, mnohé z nich mi kládli na srdce, aby som hovorila, čo s atmosférou strachu, chaosu, obáv, nenávisti, rozčúlenia, ktoré pociťujú nielen ony, ale aj ich okolie. Jana mi kládla na srdce – desím sa budúcnosti mojich detí tu, tlak mi skáče ako splašený – ako sa mám upokojiť?

Prežili sme za posledných 30 rokov rôzne zmeny. Teraz nás navštívila korona, menej nebezpečný a menej smrteľný SARS. Našťastie už vieme, že keď sa nebudeme každému vrhať do náručia, naučíme sa ukláňať ako Japonci a ako oni nosiť v spoločnosti rúška na ústach a nose, aby sme nikoho nenakazili, a konečne si poriadne budeme umývať ruky, vždy a všade, máme šancu prežiť. Mimochodom, podľa jedného výskumu orieškov na veľkých misách pri recepciách zistili, že polovica orieškov obsahovala coli baktérie. Darčeky od žien a najmä mužov, ktorí si v záujme svojej hrdosti nikdy, ale naozaj nikdy neumývajú ruky po pišaní. Poznám takých niekoľko, čo sa bránia výchovným ponaučeniam v duchu národnej tradície spred vynájdenia mikroskopu. 

Chrániť tradíciu ako oko v hlave pred nepriateľmi, ktorí by nás chceli modernizovať, je isto veľká vec. V našej minulosti sa bojovalo už o všelijaké iné tradície. Napríklad, desaťročia márny boj o zachovanie práva lekára neumývať si ruky, keď vyšetroval jednu rodičku za druhou. Aká hlúposť, pán Ignác Semmelweis. A že rodičky umierajú? To je tradícia. Nikdy sme nenosili rúška, ani keď sme chodili s chrípkou do práce a teraz tiež nebudeme nosiť tie handry na ústach. Naša tradícia nám dovoľuje nakaziť kýchaním a kašľaním, v prípade korony púhym hovorením, každého človeka, ktorý sa k nám priblíži. Zadarmo. ROR predsa nepatrí do našej tradičnej národnej kultúry. 

To všetko poukazuje na inú našu národnú tradíciu. Tradíciu planého rozčuľovania. Najčastejšie nad  politikou a politikmi, ktorí boli nami zvolení v slobodných demokratických voľbách. Nuž, obyvateľstvo nevymeníte, argumentujem, ale skúste sa pričiniť aspoň o to, aby vaša matka nevolila fašistov. Keď s ňou sa nedá, býva častá odpoveď. Tak ako chcete ovplyvniť iných ľudí, aby volili tak, ako si vy predstavujete, keď neviete presvedčiť ani vlastnú mater? Každý a každá z nás vie presne, ako by mali postupovať iní, len ich dáko nevieme presvedčiť. Je predsa ľahšie sa rozčuľovať nad vecami, ktoré nevieme zmeniť. Rozčuľovanie sa nie je ani politický program, ale ani životný program. Miesto skákajúce tlaku choďte voliť, miesto bezsenných nocí vstúpte do samosprávy alebo politického subjektu, s ktorého programom sa na 75% zhodujete. V živote totiž 100% zhody neexistuje. 

Odvolávanie sa na naše tradície je „Geografia wyobražona“, napísal Przemyslaw Czaplinski. Zemepis našich predstáv, kultúrnych predsudkov, stereotypov, narácií, čiže národných rozprávok, v ktorých vyrastáme všetci, ktorí hovoríme jedným jazykom. Veľká časť našich problémov vzniká z toho, že sme zvyknutí odpovedať na súčasnú epidemiologickú krízu, alebo na problém utečencov tak, ako sme sa to naučili v rámci našej tradície – Nie, nie, nikdy, veď to dáko prehrmí. Ale dnes musíme odpovedať cudzo, európsky a zabudnúť na náš inštinkt, ktorý velí nepodriadiť sa, lebo je to cudzie, nenašské. A pod tlakom „nenašských“ riešení sa rozpadáme ako spoločenstvo na mikroskupinky podľa toho, odkiaľ pochádzame, čo sme prečítali v živote, kto nám osobne ublížil, či sme vyrastali medzi závistlivcami alebo dobroprajníkmi. Chýba nám spoločná predstava o nás podľa novej tradície, ktorú mala už dávno vytvoriť národná literatúra. Aby sme sa nestali Fantómovou federáciou individuálnych egoistov, v ktorej  sa „kreativita i hnev, kolektívna vzbura i individuálna zločinnosť“ preštepia bez problémov do novej spoločenskej hierarchie. Dnešnými hercami, ktorí nám hrajú na nervoch, sú hnev a siete. Podľa spisovateľa Larssona stretnutie týchto dvoch protagonistov vytvára novú situáciu a novú dynamiku v spoločnosti, kde hnev je pozitívnym činiteľom, hýbateľom – ako sa voľakedy hovorilo – vpred, teda pokroku. Dúfajme, že zlo, ktoré je prirodzene prítomné v každom okamihu nášho života, nie je teraz fakľou, ktorá svieti na cestu autodeštrukcie, ktorú máme v sebe a ktorá nám – podľa Starého zákona – bráni zúčastňovať sa na všeobecnej spáse.  Namiesto debaty o tom, nakoľko imitujeme a netvoríme našu súčasnosť, sa hráme na piesku nebezpečné hry s démonmi minulosti. Otvárame zvedavo zavretú fľašu s nimi ako nezbedné deti a tvárime sa, že nevieme, čo sa stane, keď z tej zaprášenej fľaše vyletia. Potom sa rozpŕchneme a skryjeme sa? – ale kde, keď už nie sme deťmi a mamina sukňa už neexistuje? Na koho zvalíme vinu? To je totiž naša vyskúšaná tradícia.   

Ako teda ďalej s tým našim rozčuľovaním sa, s hnevom, ktorý nám ničí srdcia a pečeň, teda játra. 

Mám jednoduchý recept na plané rozčuľovanie, bezcieľny hnev. Použila som ho aj dnes. Potrebujete k tomu len rukavice. Netreba mať ani vlastnú záhradu. Stačí cesta pri vašom dome. Okolo obrubníkov, ktoré oddeľujú cestu od chodníka, rastie burina. Skrátka zlo. Svojimi koreňmi vytvára pukliny, do ktorých nateká voda, v zime zamrzne a cesta praská. A pritom stačí včas vytiahnuť zlo, teda burinu, von. Niektoré buriny sú pravdaže vytrvalé, vzdorujú, ale námaha sa vyplatí a výsledok? Cesta pred domom je upravená a bez buriny.  Je znakom našej civilizovanosti a ekologického nastavenia. Lebo inak, bez vašej práce, prídu miestne služby a burinu postriekajú. Tam, kde buriny teda zlo nerastie, netreba žiaden postrek. Pri každej burine – to je môj prípad – si môžete niekoho  predstaviť. Vytrhnete ho aj s koreňmi, zlo jedno. Zničíte, zabránite v ďalšom šírení neblahých semien, nastane vytúžený poriadok. Mimoriadne prospešná činnosť, ktorá nasmeruje váš hnev spoločensky užitočným smerom.  A v posteli budete zaspávať s pocitom, ako sa tradične hovorilo – dobre vykonanej práce.

Zpravodajství na Proglasu

Zprávy pro lidi dobré vůle ve všední dny v 11, 13, 15 a 20 hodin; v sobotu v 11 a 15 hodin

Zrcadlo týdne v sobotu od 18. hodiny

13+ každý všední den krátce po 13. hodině

Regiony

Regiony