Komentář Magdy Vášáryové: Co se skrývá za naším strachem

Dnes už vieme, že pandemická kríza sa tak ľahko neskončí. Zato sa skončila nádej, ktorú sme ešte mnohí mali na jar a ktorá nás prinútila byť poslušnými a opatrnými. Temné zimné mesiace nám dávajú psychicky zabrať, zavretí v domoch túžime po voľných prechádzkach po snehu a priateľských stretnutiach v útulných kaviarničkách. Zároveň nám umožňujú sa už hlbšie zamyslieť nad stavom spoločnosti a politických konzekvenciách z neho plynúcim. 

Každý deň si môžeme prečítať v médiách o nových konšpiračných nezmysloch, kto je za vírus zodpovedný, prípadne že vírus neexistuje. Hlúposti sa okolo nás vŕšia ako haldy nerecyklovateľného materiálu. Tie najnovšie skrývajú tie predošlé, kopa rastie a začína poriadne zapáchať. Nie všetci dokážeme porozumieť zložitosti účinkovania nových vakcín a nepomáhajú ani grafické znázornenia. Nesmieme sa preto čudovať a rozhorčovať nad ľuďmi, ktorí hľadajú jednoduchšie odkazy, niektoré priamo z poslednej epidémie cholery v 18.storočí. Možno sa títo naši spoluobčania len cítia vyobcovaní z našej vedeckými faktami podopretej skutočnosti a tak si našli svoju skupinu tých, ktorí brúzdajú internetom a zdieľajú každú sprostosť, na ktorú natrafia. Cítia sa medzi rovnocennými bezpečnejšie. Lebo my, najmä vedci z humanitných odvetví zmeškali vlak a nepripravili spoločnosť na takúto spoločensko - ekonomickú krízu. Nikto s ňou nerátal a tak až teraz sa začíname starať o popis najväčších ohrození, ktoré nám dlhodobo, aj po zvládnutí pandémie, hrozia a ktoré naštartujú pozitívne zmeny medzi ľuďmi. Lebo kríza nie je len hrozba, ale aj šanca. 

Kde sa schovávame, keď sa najviac bojíme? Medzi svojimi, či už je to rodina, manželstvo, alebo skupina priateliek a priateľov. Venujeme pozornosť lokálnym správam, ktoré sme predtým neevidovali, starostlivosť preukazujeme našim blízkym, ale aj susedke, ktorá nevychádza z bytu. Máme možnosť byť empatickejší, solidárnejší, ochotní spolupracovať, venovať pozornosť svojmu zdraviu a zdraviu rodiny. To všetko táto situácia môže naštartovať. A štartuje, nie že nie. Budeme aj v budúcnosti trochu menej ľahostajní k dianiu vo svete, tak ako sme zasklili prvý vírus SARS alebo eboli, lebo sa nám zdalo, že to je ďaleko a nás, v bezpečí Európy, sa to predsa nemôže týkať. Akí ľahtikárski sme boli. 

Zdá sa, akoby sme si na koronu už zvykli a stávali sa iracionálnejšími. Dívame sa na masy ľudí, ktorí sa na seba tlačia v lyžiarskych strediskách, v obchodoch, ale to sú tí, ktorí majú schopnosť pocítiť skutočný strach, ohrozenie len vtedy, keď sa smrť udusením dotkne niekoho priamo z rodiny.  Ale väčšina z nás dodržuje tri pravidlá ROR – ruky, odstup, rúško. Mnohí z týchto ľahostajných, neempatických ľudí neverí ani lekárom a vedcom. Sú to väčšinou tí, ktorí majú negatívny vzťah k elitám a vedcov považujú za súčasť akýchsi elít, ktoré nemyslia na „obyčajných ľudí“ a nie sú schopní vcítiť sa do ich situácie. Antielitárska propaganda, ktorá sa prevalila svetom (vid útok na Kapitol) ich veľmi ovplyvnila a pripomenula im 40 rokov komunistickej propagandy, ktorá bola plná pohŕdania vzdelanými spoluobyvateľmi. Ešte si na to pamätáme.

Niektorí z nás odmietajú nosiť rúška, alebo sa očkovať. Tieto malé osobné revolúcie ale nevznikli s pandémiou, tých antivakcinačných mesiášov tu máme už dlhšie. Šíria strach a nedôveru už najmenej desať rokov a neistota počas týchto tmavých mesiacov im v ich podivnej propagande pomáha. Niektorí si z toho robia dokonca politický program v snahe zachytiť vystrašených a bojazlivých ako svojich voličov, niektorí tomu veria a niektorí sú dokonca platení propagandisti. Dnes sme zavalení fotografiami rozhnevaných mladých nevzdelaných mužov, ktorí pod vlajkami fašistických režimov a so zdvihnutými pravicami protestujú proti očkovaniu v mene zdravia svojho národa. A zároveň sú presvedčení, že oni sú tí praví vlastenci. Netušia, čo znamenajú symboly nad ich hlavami, čo spôsobili tie zdvihnuté pravice pred desiatkami rokov, neočkovanie je im len zámienkou, aby mohli protestovať. Chce sa im kričať, plieniť, búrať, lebo sú plní rozhorčenia, sú nespokojní so svojím osudom a netušia, že peniaze na ich vlajky a heslá prišli aj z takých štátov ako Ruská federácia a Čína. A majú podporu dokonca z niektorých náboženských siekt, ktoré sa rozšírili aj u nás. 

Čo s tým? Musíme jednoduchým jazykom vysvetľovať ľuďom o čo ide, ukazovať im obrázky, ktoré sú zapamätateľné. Musíme si ujasniť, čo vlastne chceme my, občania a nenechať sa vtiahnuť do politických prekáračiek o hlasy voličov, tých intuitívnych a inštinktívnych tlačových konferencií. Ide predsa o naše životy. Dnes už vieme, že budeme inak učiť deti v školách, musíme sa vyzbrojiť poznatkami, faktami. Na našu obranu kupujeme lietadlá a najmodernejšie zbraňové systémy, F16tky, ale musíme sa vyzbrojiť aj vedeckými poznatkami humanitných odborov, sociológie, psychológie antropológie, PR. Ani v tejto oblasti nesmieme zostať na úrovni minulého storočia. 

Všetci sa bojíme, skoro všetci sme opatrní. Ja sa najviac bojím, že niekoho nakazím, ak sa budem správať príliš rizikovo. Nechcela by som po zbytok života žiť s vedomím, že som spôsobila hroznú predčasnú smrť niekomu, koho mám dokonca rada.

Magda Vášáryová

pro Radio Proglas, leden 2021